Slnko a Dážď

napísal wellbi 18.7.2016 pre PC

10

Užívateľská recenzia

Kedysi som bral hry veľmi priamočiaro, niečo také na štýl "veď zapnem FIFU (2008) a na pol hoďku si zakopem". Hry ale za to (takmer) desaťročie pokročili, a vlastne sme pokročili všetci, aj ako hráči. V roku 2010 vyšlo Limbo. Na svoju dobu dosť pekný "artsy" chodiaci simulátor. Veľmi tvrdo povedané. Limbo bola hra taktiež tvrdá, no krásna a štrašideľná - brutálna nemenej. Aj keď sa tu oháňam rokom 2010, vtedy som ju nehral, zobral som ju o pár rokov neskôr v Steam výpredaji kedy ju predávali doslova za haliere. A aký zážitok to bol... Odtiene čiernej a bielej, vyprávanie bez slov a minimalizmus. Som si istý ale, že väčšina ľudí vie o čom hovorím, aspoň tu na Sectore. Vyšiel ale jej nástupca, ešte väčší majstrovský kúsok. Inside. 

Kedysi som taktiež hrával iba hry čo najakčnejšie. Niečo čo by sa malo Limbom či už Inside-om utlmovať. Bol to Metal Gear Rising: Revengence, ktorý ako poctivá "metal-gear" sekačka moje túžby naplňovala. Kde sa dali ľudia sekať doslova na molekuly a kde tempo a hrajúci metal nikdy neprestával. Táto hra aj známkovala každý váš boj či pohyb. No je to už pár rokov čo vyšla a našla sa jej nepriama indie inšpirácia, Furi. Inak ladená, inak štylizovaná no kosť zostala rovnaká, a aj rovnako dobrá. 

Hra začína ako malý chlapec. Zobúdzate sa v divnom lese a zisťujete vôbec čo sa deje. To že vás niečo sleduje je jasné už od začiatku, ale otázkou znie... čo? Naháňajú vás ľudia, neskôr aj psi či prasatá. No stále ako biely, bez-menný chlapec idete ďalej. Príbeh rozpráva aj prostredie - ktoré je smutné, upršané, Orwellovské a cítiť z neho vojnu. Už z pôvodného intra hry, kde platí fráza "Menej je niekedy viac", sa dá vyčariť niečo, čo Inside-u budú závidieť (takmer) všetky AAA hry - Začiatok na ktorý nezabudnem. 

Hra začína vo väzení, kde vás bije muž s tromi maskami okolo tváre. Je očividne zlý. My máme ale svoju katanu, a ako bielovlasý a bleskový muž vyrážame do boja. Bojujeme z celých síl a od vyčerpania, no náš dozorca nás prvých pár momentov boja asi necháva vyhrávať - schválne aby nám dal potom "na hubu". Mal som pravdu. Je neúprosný, ťažký a masky krúžia okolo jeho hlavy. No stále sa poddal a zomrel. Už v prvých slovách je počuť frázu "Kill the Jailer. Jailer is the key - kill him and youll be free". V tomto duchu sa nosí celá hra. 


Aké to je vyčnievať nad ostatnými?

Pokiaľ ste hrali Limbo, alebo iný "walking simulator" budete v Inside ako doma. No ubezpečujem vás, že Inside nieje ďalší chodiaci simulátor, kde jediné čo robíte je, že držíte W (v tomto prípade D). V Inside skáčete, utekáte pred nebezpečenstvom a plníte niekedy absurdné puzzle obtiaže. Je tu tiež ešte jedna kľúčová mechanika, no tá je braná ako veľký spoiler (a keďže túto hru mám rád, nepokazím to).

O Inside počujem časté "stojí tá hra tú dvacku za tie 3 hodiny hrania?" alebo že "za 3 hodiny platiť nebudem, som chudobná slováč". Je to tak - Inside stojí dvadsať eur a skúsenejší človek ju má dohranú aj do pár hodín. No porovnajme si to - čo ja viem, s Counter-Strike:Global Offensive. Za CSko zaplatíte tak od 5 eur, pokiaľ kupujete od niekoho. Za Inside 20. Je síce pravda že Counter-Strike vám vydrží 10 tisíc hodín a dostanete "cool" skiny a skvelé "strielanie kamarátov". Inside vás bude baviť tak 10 hodín, no tých 10 hodín (dokopy hrania), bolo naj-atmosférickejších a možno aj najlepšie urobených aké som za posledné roky (či už vôbec) hral. Je to rovnaké ako porovnávať mekáč s drahým steak-om. Je pravda, že za cenu drahého steaku máte asi 30 kíl tej prefritézovanej brečky, no na steak len nezabudnete. 

Pokiaľ ste hrali vyššie spomenutý MGR: Revengence, tu budete tiež ako doma. Sekáte hlava nehlava. Hlavným rozdielom Furi od MGR je ale to, že tu sú to iba bossovia, teda najlepšia časť takýchto hier. Žiadne ďalšie výplne a naťahovačky medzi nimi. Čistá akcia a snaha o dokonalosť (aj z vašej strany). Každý boss je navyše čistý originál, používa úplne iný štýl boja a mechaniky s ním spojené. Vy len strielate a keď dostanete nepriateľa pod úroveň zdravia tak si s ním aj "zamečujete". Bossovia majú každý z nich viacero fáz a pokiaľ hru viete hrať aj na ťažšie obtiažnosti, pôsobí ako ladný tanec. O tých obtiažnostiach by som sa tiež napísal, no hra je dosť ťažká aj na normálnu, no hrajte na nej, je to perfektná výzva a plus. Medzi bossami sú aj isté chodiace pasáže, no tie sa dajú aj preskakovať a dobre slúžia ako oddych a story-telling, takže ani tu niesú problémy. 

O Furi ale nepočujem vôbec nič. Hra je momentálne zadarmo na Playstation Plus (asi najlepšia hra čo tam kedy bola), a aj tu na Sectore je o nej takmer žiadny záujem - hra si to ale zaslúži a aj ja by som rád videl nejaké slovenské vlajky pri rebríčkoch v speedrune. A ak by ste chceli hrať na PC, hrajte, hra ževraj beží ako lusk a aj za svoju cenu (15€), úplne stojí. 



Furi dokáže byť niekedy pekné peklo.

Kompozícia scén, grafický štýl a hra svetla a tieňa, farieb s čierno-bielou, a animácie sú niečo, čo som od Limba nikde na takejto úrovni nevidel. Na to aké je to skvelé som toho napísal málo, ale vážne, jeden pohľad na vec je lepší ako tisíc slov, a aj keď hra sa nesie v duchu minimalizmu - fínske štúdio Playdead proste vie svoje. To isté aj o fyzike. Keď chlapec skočí, cítite a vidíte že je to ozajstný skok. Keď chlapec potiahne za štartovač motora, cítite jeho odpor a jeho otáčky. V hre na vás čaká ešte jedno prekvapenie založené na fyzike, kde musím napísať veľkým že je MASTERPIECE, a že niečo takéto (všetci čo tú hru hrali vedia o čom hovorím) niečo v hre nebolo, a ešte dobrých 10 rokov sa ani nevyskytne. Keď si to zahráte a prídete ku danej veci, poďakujete sa mi, no hlavne vývojárom, čo za (krvavý a nechutný) moment nám dovolili "prežiť". 

Audiovizuál Furi stavia ale na niečo iné. Je rýchly, neonový, a drží sa svojej "kataniskovej" predlohy. Svety medzi ktorými chodíte sú jedinečné, a rozoznateľné. Grafika keď bojujete je prehľadná, a presne robí svoj účel, nikde žiadny lens-flare či iné srandy, a robí to dobre. Furi skôr vyniká svojim techno-trap soundtrackom, ktorý jasne vedie nad grafikou a ktorý neustále drží akciu a tón hry. O soundtracku Inside písať nebudem, keďže (až na pár prekvapení) takmer nieje, no hru minimalistické zvuky šumu a scenérií či situácií pracujú ako vlastný orchester na výbornú. 

Túto dvoj-recenziu som pomenoval "Slnko a Dážď", keďže to je niečo čo sú premňa tieto protiklady v tomto upršanom lete. Pocity z Insidu striedať akciou a vise versa. Obe hry si ale zaslúžia 10/10 a obe hry majú X podobností na seba. Ich hranie naraz a teraz aj písanie o nich mi priniesol taký dosť akčno-depresívny zážitok, prečo si myslím, že majú byť brané spolu - ako slnko a dážď. Recenziu som chcel malú (do 500 slov), ale nejak sa mi to vymklo z ruky, keď som si uvedomil že píšem možno o dvoch hrách roka, ktoré to už odomňa majú (asi) isté. 10/10 za obe, dajte na moje dobré slovo a skúste ich, neoľutujete.

-Wellbi.  






Diskusia

      Pre možnosť pridania komentáru musíte byť prihlásený.

Zaregistrujte sa, alebo použite facebook autentifikáciu facebook login




ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment   /  
kontakt: sector@sector.sk


Pre vstup na plnú web stránku sector.sk, kliknite sem www.sector.sk.