Call of Duty: Ghosts

napísal TomLehockySVK 14.2.2014 pre PS3

2.0

Užívateľská recenzia

Jubilejný desiaty diel už dlhoročnej a sluší sa dodať, každoročnej série. Tento rok vychádzajúci ako na old-gen konzoly, tak aj nové a samozrejme aj PC. Každým novým dielom sa autori snažia ukázať, že sériu posunú iným, novým smerom. A keď to začne tak vyzerať, hra pustí píšťalou a všetko sa prenesie do starých (a už nespočet krát obohraných) koľají výbuchov s peknými pozadiami prostredia, ale zviazanosťou v hrateľnosti.

Mám rád strielačky z pohľadu prvej osoby. Do každej takej hry sa púšťam s dúfaním, že prinesie niečo nové, špeciálne, Ten výnimočný moment, aby ste si zapamätal hlavných protagonistov a univerzum, v ktorom sa odohráva dej.

Talentovaný ľudia z tímu Activision už ukázali, že vedia priniesť presne To a pridať aj zaujímavý multiplayer. Prvé upútavky a rozhovory o ich najnovšom diely Call of Duty série, Ghosts ukazovali zbrusu nový engine, nový príbeh a univerzum, ktoré sľubovalo nový zážitok. Veru, už bol najvyšší čas. 

Rozjazd je celkom sľubný. Dvaja dospelí bratia, Logan a Hesh posedávajú v lese, zatiaľ čo im ich otec rozpráva príbeh. Príbeh o elitnej jednotke, stvorenej v tých najhorších podmienkach, nadľudské stvorenia, kované z hororu – Ghosts (Duchovia). 
Bratia si robia len posmešky z otcovej príhody a vracajú sa domov. Veľmi ne-CoD úvod do hry, pokojný a svojou nevšednosťou v sérií aj zaujímavý.

V tom začnú mierne otrasy zeme. Nejedná sa však o zemetrasenie, ale o niečo oveľa hrozivejšie. Začne chaos, veľký výbuch, praskanie ciest a zosuvy pôdy. Deštrukcia obrovských rozmerov a civilnej oblasti. Vašu pozornosť si udrží po celý svoj priebeh.

Po chvíli však nastane strih „Pred 15 minútami“. Netradičný čas, ešte netradičnejšie miesto. Obežná dráha zeme. Hráte za astronauta, na palube malej vesmírnej stanice, kde odrazu astronauti v oblekoch inej farby po vás začnú strieľať. Nastane panika, beriete zbraň a opätujete paľbu. Je to absurdné až do extrému, avšak radostným spôsobom.

Ukáže sa, že obrovský vesmírny laser bol ukradnutý teroristickou skupinou, ktorá sa tvárila ako spojenci Severnej Ameriky, no teraz zaútočili na najväčšie Americké mestá. Zúfalo sa snažíte obrovskú zbraň zničiť a zastaviť ju v opätovnej paľbe.

Úvod hry, ktorý je úplne iný ako všetky doterajšie hry série, konečne niečo nové. Dlhoročný fanúšik by teda nestrácal optimizmus a nadšenie z očakávania, čo príde ďalšie. To bolo prvých pár minút, avšak to čo nasleduje je už príšerne preflákané a to čo bolo kedysi ako vrchol adrenalínovej zábavy, je v podaný Ghosts rutina, ktorá unudí k smrti, s hernými mechanizmami, z ktorých sa množstvo bohužiaľ presunulo na mnoho iných hier z žánru FPS, lebo keď hra nie je dostatočne Call of Duty-ová, tak proste nie je Call of Duty (Far Cry 3 multiplayer ako príklad)

Príbeh sa posúva 10 rokov dopredu, kde obaja bratia prešli kompletným prechodom do chrochtavého vojenského vzduchoprázdna. Nech boli vesmírny útočníci ktokoľvek, jednotky Južnej Ameriky teraz útočia na USA a Vy patríte medzi obranu. Takže ich strieľajte. Oni sú tí v trochu odlišne farebných uniformách.

Hra sa ešte nezaoberá ich presnejšou motiváciou, takže zatiaľ strieľajú po vás, pretože to niekto tak nariadil. A je to práca, akou bola doteraz. Nasledujete AI postavy, ktoré vlastne hru hrajú, na rozdiel od vás.

Dávaj pozor, nasleduje ma“, hovorí brat. „Zacieľ toho napravo a zabi ho“, usmerňuje ma. Ak tak vykonám, možno mi povie že to bolo aj „pekné zabitie“. Ble. Ak to neurobím,  tak hra ostane v krystáze a vyjde z nej len v momente, kedy urobím presne to, čo po mne žiada. Alebo nejakým spôsobom všetci umrieme. „Cieľ v otvorenom priestranstve“, zakričí na mňa brat, „Cieľ neutralizovaný“, pokračuje bez zadýchania, zastrelil ho skôr než som sa stihol vôbec obrátiť. Tak fajn, ja budem ten čo berie pivo a párky.

Niekedy je kadencia príkazov na vašu osobu v takom množstve, že vám hovoria skoro dve veci naraz ! „Poď sem“ „Zastretl to“ „Ani sa nehni“ „Nič nerob“ „Kúp si inú hru“. Spolu do tohto dobrodružstva sa pridá aj pes menom Riley, ktorý odrazí každú guľku od nepriateľa. Môžete ho aj poslať na útok na nepriateľského vojaka, aby sa mu zahryzol do krku a brutálne ich zabil. „Pekné“, povie váš brat. O ktorom som si viac než istý, že je silne narušený.

V najniac nezmyselných momentoch dostanete dokonca psa „pod kontrolou“, vidíte všetko cez kameru ktorú má na hlave. To ako toto bábkarstvo celé funguje, samozrejme hra radšej nevysvetlí. Tu sa snažíte vyhnúť strážcom, alebo si pochutnať na ich mäse na krku, až dokým vám hra nepovie že stačilo. Celé to je smiešne.

S každým novým dielom sa akoby celá hra od hráča len viac distancovala. Tam kde sme do nedávna mali otvorené priestory a tajné miestnosti, tam prišli „Pozor, odchádzaš z bojovej zóny“ a teraz je to už prednastavená jediná jedna chodba s peknými textúrami v diaľke, kde pomaly sledujete viac animácií, než aby ste hrali. Ak v Ghosts vystúpite z prednastavenej čiary, ste prakticky mŕtvy.

Všetko vás to ťahá za nos s prstom tak hlboko, že vás šťuchá do mozgu, aby ste prestali čo i len premýšľať. Je taký mdlý, prázdny, odstrkáva vás od seba. Po tom čo prejdete zaujímavý úvod, ste hodený do sekvencií so strielaním vyskakujúcich nepriateľov, nasledujúce strieľaním pri jazde nákladiakom. Viac generické a neinšpiratívne to už byť nemôže. Akoby  hra nenávidela vás, seba, všetko. Niekto si zmyslel „Jasné, položme ho do zadnej časti nákladiaku a nech strieľa, pretože aj tak to kúpia“.

Aha, držím stacionárny guľomet, zatiaľ čo sa skriptované veci dejú všade okolo mňa. Aha, skriptovaná scéna zničila guľomet a teraz môžem bežať len jediným dovoleným smerom v tomto veľkom priestranstve. Aha,  muži po mne kričia čo mám robiť v médiu, v ktorom je naša možnosť prežiť nedosiahnuteľné, je cenená. Jeden z mužov zakričí, že sme obkľúčený zo všetkých strán. V tom momente premýšľam „aká iná forma obkľúčenia existuje ?“, pričom pociťujem aj to znudenie človeka ktorý tú hlášku musel napísať, systém v ktorom bola hláška dostatočne dobrá, človeka ktorý to musel v štúdiu nahrať a osobu ktorej práca bola, aby ten človek tú hlášku v ten moment povedal.

Je to smutný zážitok, prázdne vyvádzanie a hluk, vreskot to vetra bezvýznamných výbuchoch a zbytočne detailných lokácií.

Ghosts sú, ako nám bolo povedané, elitná jednotka, elitnejšia než ostatné elitné jednotky s ktorými sme mali možnosť hrať. Prečo ? Lebo bolo povedané, že sú. Cez túto vrtkú a hlúpu horskú dráhu bežíte do miestnosti a každého zastrelíte. Podržíte kocku aby ste položili výbušninu na dvere, stlačíte kocku aby ste niekoho chytili, stlačíte kocku aby ste preprogramovali počítať a potom zase niekoho strieľate.  Ako ich toho robí odlišných oproti ostatným špeciálnym jednotkám nie je nikdy vysvetlené. Jimmy však povedal, že to tak je.

Aj napriek sľubom o zmenách, všetko ide presne tak, ako išlo doteraz. Nasledujete ostatných, robíte čo vám každý povie, pozeráte sa ako oni majú všetku zábavu, potom presedíte zopár drsných strihových sekvencí v ktorých muži pokrikujú na iných mužov o tom, aká je celá situácia vážna.

Po skvelom štarte som dúfal, že sa kvalita zážitku neskôr zlepší. Áno, zlepší. Je však niekedy naozaj dobrý ten zážitok ? Nie, nikdy nie je dobrý. Niekedy vás hra má aj trošku rada a dovolí vám ísť trochu vľavo a trochu vpravo a niekedy ide tak rýchlo že vám dovolí ísť iba rovno. Niekedy sa však musíte  prebudiť aby ste si uvedomili, že takto hra dosahuje len základ toho, čo by ste od hry mali očakávať. Výsledok pripomína ako keby ste vstúpili na pantomímové divadlo režírované Michelom Bayom kde sa všetko deje, ale nič nedáva zmysel.

Snaží sa napraviť svoju prázdnu dušu pokusmi o „variabilitu“ tým, že na hráča bude hádzať všetky možné situácie, ktoré boli už prakticky vo všetkých predošlích dieloch, alebo oveľa lepšie spracované konkurenciou. Jazdíte na tanku, používate stacionárny guľomet, stacionárnu odstrelovačku, pilotujete vrtuľník a v dvoch sekvenciách letíte vo vesmíre a strieľate nepravdepodobne veľké množstvo nepriateľských astronautov, ktorý sú zrejme dopravený vesmírnymi aerolíniami.

A žiadna z týchto situácií neponúka nový nápad, alebo nový prístup k starému nápadu. Je ohavne uväznený vo svojej vlastnej zvieracej kazajke a radosť ktorá kedysi pramenila z pokusov sa tentoraz vyslobodiť, je teraz nahradená smútok z opätovného zlyhania.

Príbeh zaberie šesť až osem hodín dohrať, avšak máte pocit že to trvá aspoň raz toľko, pričom polovicu času tvoria cut-scény. Ako sa misie vlečú, dávajú náznaky o možnom nečakanom a prekvapivom vyvrcholení, dokonca s názvami misií ako „End of the line“, avšak končia prázdne, zaručujúc že tento „príbeh“ bude naťahovaný ešte dlhšie.

Nie je žiadny vtipný moment, ani pokus, žiadne emócie, intrigy, záhada. Len krik. Pokus o to, aby vám záležalo na úplne zbytočnom psovi, kedy ste v jednej misií donútený ho chytiť a preniesť do konca misie, čo z neho robí len nepohodlnú prekážku vo vašej streľbe a hru ešte menej zábavnú.

Nepriateľská AI nie je najhoršia. Stále je to mierne streľba na cvičné ciele keď vykukávajú spoza krytu, ale aspoň prechádzajú z krytu do krytu a nestoja na jednom mieste. Výber zbraní je slušný, na škále účinnosti od pukačiek po búchačky, granáty a aj trochu prachu na obrazovke keď vybuchnú.

Áno, je to celkom dychberúce keď je celé mesto zaplavené. Ale nemáte možnosť to oceniť. Pokúste sa o to a utopíte sa, miesto toho aby ste vystúpili na vyvýšené miesto a sledovali dianie okolo vás. Toto je CoD, takže vaše inštrukcie sú aby ste išli doľava a pod hentými dverami, či sa vám to páči, alebo nie. A je skutočne úctihodné ako sa grafikom podarilo spraviť zničený baseballový park s každým detailom. Skúste to však vstrebať a je po vás. Či už z guliek, alebo z dôvodu že vaše pozeranie sa, nebolo naskriptované.

Tým pádom, aj napriek skvelej práci grafikov a dizajnérov prostredia, nemáte nikdy pocit toho že sa nachádzate Tam. Ropná rafinéria je len džungla je len mrakodrap. Sú to koridory, nech sú steny akokoľvek pekné a vy ste nútený pozerať sa vpred, na zadky vašich kolegov, pokiaľ náhodou nejaká budova nepadá. Urobte ako je vám povedané, alebo hra vyhodí všetko svoje hračky von oknom a odmietne pokračovať. 

Zarobí to milióny a už sa robí na ďalšom diely, ktorý bude presne taký istý a všetok ten úžasný potenciál znovu skonzumuje svojim páchnucim chvostom. Kruh blbec života.






Diskusia

      Pre možnosť pridania komentáru musíte byť prihlásený.

Zaregistrujte sa, alebo použite facebook autentifikáciu facebook login




ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment   /  
kontakt: sector@sector.sk


Pre vstup na plnú web stránku sector.sk, kliknite sem www.sector.sk.