Killzone 2

napísal dickie 19.4.2009 pre PS3

7.5

Užívateľská recenzia
O Killzone 2 sa rozpráva, že nemá ”fans“, ale iba ”fanboys“. A preto som sa rozhodol, že aj keď veľmi neholdujem žánru strieľačiek z prvej osoby, tak sa tomuto ”skvostu“ pozriem priamo do hlavne a vytvorím si vlastný názor na jednu z najkontroverznejších hier súčasnosti.

Každý z vás, kto sledoval dianie okolo Killzone 2 od začiatku, mi isto dá za pravdu, že táto hra to nemala ľahké. Sony sa rozhodla z Killzone 2 spraviť system-seller stoj čo stoj a kŕmila hráčsku obec superlatívmi najväčších rozmerov (stačí spomenúť bájny target render z roku 2005). A tak chlapcom a dievčatám (tak nejako tajne dúfam, že v tíme boli aj nejaké osoby nežného pohlavia) z Guerilla Games neostávalo nič iné, len splniť úlohu zadanú pánmi v kravatách, sediacimi na vedúcich pozíciách v Sony, ktorí neváhali naliať do vývoja hry neskutočné kvantum dolárov.

Teraz, keď mám hru dohranú, sedím a premýšľam, nakoľko sa táto neľahká úloha teamu z Guerrilla Games podarila a nakoľko boli vynaložené finančné prostriedky použité na správnych miestach, aby hre zaistili miesto v sieni slávy. A verte mi, že finálny verdikt nad touto hrou sa nehľadá ľahko. Ale poďme pekne poporiadku a nepreskakujme, zrátajme si každé plus a mínus a ono nám to na konci nejako dopadne.

V universe Killzone sa píše strašne vysoký rok a ľudia si žijú v pokoji a mieri. Osídľujú jednu planétu za druhou a svet sa zdá byť jedna krásna ružová záhrada. Ako to však býva, ide iba o povestné ticho pred búrkou. Nikto totiž nečaká útok z vlastných radov a rodná planéta ľudí (nie, nie je to Zem, tu sa volá Vekta) je napadnutá Helghastmi. Títo kedysi ľudia, dnes podivné stvorenia so svietiacimi červenými očami žijúci v kolónii na planéte Helghast, zaútočili na svoju rodnú hrudu. Pod vedením diktátora Visariho decimovali obyvateľov Vekty až do doby, než zasiahol hráč, čo by najväčší hrdina spomedzi ľudí, a poslal Visariho so sklonenou hlavou a s tlejúcim zvyškom jeho armády späť na Helghast (Killzone 1).

Helghastov sme teda úspešne zahnali späť odkiaľ prišli, ale hrozba zažehnaná nie je. Než Visari stihne opäť zmobilizovať svoju armádu, ľudstvo na Vekte sa rozhodlo pre dôležitý krok. Treba Visariho poraziť priamo na Helghaste a raz a navždy ukončiť nebezpečenstvo, ktoré pre ľudstvo predstavuje.

Do hry sa dostávame práve počas Visariho príhovoru venovaného vlastným ľuďom pred našim útokom, ktorý sledujeme na monitore v bezpečí vojenskej základne na Vekte. Prvé, čo vám určite udrie do očí, je neskutočne detailne spracovaná tvár či už samotného Visariho alebo ostatných vojakov sledujúcich jeho prejav spolu s vami. Môžete sa pokochať každou jednou jeho vráskou, spočítať všetky póry na jeho tvári. Jednoducho nádhera. Vzápätí vychádzate z podzemia základne a Killzone 2 ukazuje svoju monumentalitu. Na odpaľovacích rampách sú desiatky vesmírnych korábov a vy sa vydávate smer Helghast (bohužiaľ, väčšina vojakov iba s jednosmernou letenkou). Po prílete vás totiž čaká peklo, o ktorom rozprával Visari vo svojom príhovore. Obloha je temná ako svedomie našich politikov a všetko je zahalené do nepreniknuteľného dymu hustého ako povestná hmla nad rybníkom Brčálnikom. Helghast je pripravený brániť sa do posledného muža a vaši spolubojovníci padajú po desiatkach. V nemom úžase sledujete všetku tú hrôzu okolo seba a zrazu ste tam. Ste naozaj na Helghaste. Ste naozaj uprostred pekla. Nič iné okolo vás neexistuje. Môžeme si odškrtnúť prvé plus. Animačky sa vydarili a vtiahnutie do vojnového konfliktu je perfektné.

Za samotný príbeh však už žiadne ďalšie plus nečakajte. Viem, od strieľačiek sa toho nikdy veľa po príbehovej stránke neočakáva, ale aspoň nejaká tá vata ako z béčkových filmov by sa na dnešnú dobu a investované doláriky celkom hodila. O príbehu však môžem napísať len toľko, že až zhruba v polke hry som si všimol, že tam vôbec nejaký je. Keby som ho chcel popísať detailnejšie, zhrniem to asi ako výber tých najväčších klišé z akčných hier okorenených stupídnymi rádoby tvrďáckými kecami vojakov s IQ asi ako brokolica (inak vraj najinteligentnejšia zelenina) a ešte viac tvrďáckejšími skutkami. Jednoducho keby tam nebol, nič sa nedeje.

Čo sa týka samotnej podstaty strieľačky, nájdeme tu všetko ako má byť. Naraz môžete niesť iba jednu zbraň, ktorú môžete podľa potreby meniť a malú pištoľ (tá sa odhodiť nedá) s nekonečným zásobníkom. Čo sa týka arzenálu, do ruky sa vám postupne dostanú klasické automaty, brokovnice, rotačné guľomety, sniperky, pancierové päste (nebojte sa, to nie je špeciálna úprava boxerských rukavíc) či špecialitky typu plameňomet alebo elektrická puška.

Vyzbrojený všetkým týmto arzenálom a za sprievodu svojej jednotky sa vydávate splniť jediný cieľ, zajať Visariho. Väčšinu času strávite v spoločnosti viacerých spolubojovníkov, niekedy iba vo dvojici a naozaj iba zopárkrát sa stane, že ostanete osamote. Pokiaľ bojujete viacerí, pocit z vojnového konfliktu je opäť o čosi reálnejší. Vaši spolubojovníci sa kryjú, držia líniu a musím povedať, že sa správajú celkom inteligentne. Nikdy však nespravia zásadný krok, ten musíte spraviť vy, čo je len dobre.

Killzone 2 stavia hrateľnosť jednoznačne na ohúrení, a to sa dostaví okamžite po vylodení na pláži. Bez akýchkoľvek zbytočností sa ocitáte pod ťažkou paľbou, bežíte k najbližšej prekážke a kryjete sa. Hra má bezchybne spracovaný cover štýl a môžete teda spoza prekážok vykukovať a rozdávať olovnaté jednohubky všetkým prípadným záujemcom alebo len tak naslepo posielať guľky na výlet po okolí. Okolo vás všetko vybuchuje, vojaci umierajú na obidvoch stranách bariéry a vy premýšľate ako ďalej. Prvé, čo napadlo mňa, bolo obísť barikády a sutiny brániace postupu vpred štýlom kačička. Rozbehol som sa teda k vode, že do nej vbehnem aspoň po kolená, obídem spomínané sutiny a prekvapím súpera. A bohužiaľ som ostal prekvapený ja, nakoľko som narazil do neviditeľnej steny brániacej mi vliezť do vody. Že Killzone 2 bude koridorová strielačka som čakal, ale že až takáto, tak to ma, jemne povedané, rozhodilo. A tak som sa s ”radosťou” dozvedel, že v Killzone 2 je iba jedna cesta správna a iba jedna cesta ma posunie vpred. Aj by som to dokázal prekusnúť (veď aj tak chválené Call of Duty 4 je len čistý tunel), keby ten tunel bol inteligentne maskovaný a nie len neviditeľnou stenou, prípadne nezmyseľnosťami typu ostnatý drôt pohodený na zemi siahajúci vám maximálne tak po kolená, ktorý nie ste schopný prekročiť. No čo už, značím si mínus do záverečného hodnotenia.

Keď sme načali to ohurovanie, najväčší podiel na ohúrení má jednoznačne grafika. Helghast je nehostinná prašná planéta. Architektúra budov je prispôsobená drsným podmienkach a zo začiatku bude skutočne ohúrený majestátnosťou jednotlivých budov tiahnúcich sa až k nebu ako tichý dôkaz Visariho sily. Všetko vôkol na vás pôsobí masívne a je podriadené jednotnému účelu. Vybudovať neporaziteľnú armádu. Jediný použitý stavebný prvok je železobetón náš každodenný a industriálne parky, cez ktoré sa bude postupne plahočiť, sú chladné, zhrdzavené a bez života, presne ako by ste od planéty s daným podnebím očakávali. Všetko spracované do najmenších detailov. Atmosféru navyše umocňuje bezkonkurenčné spracovanie svetelných a prašných efektov. Grafika sa jednoducho vydarila, kto vraví, že nie, je slepý.

Čo však neskutočne zamrzí, že autori stavili celú prvú polku hry na jednu kartu, a tak strávite prvých 5 levelov v úplne rovnakom prostredí. A nech sa grafici a dizajnéri snažili akokoľvek, všetka tá majestátnosť a úchvatnosť Visariho komplexov vám postupne začne ísť krkom. Ohromujúce pohľady sa začnú stávať bežnou rutinou a už v prvej polke začína hra zaváňať nepríjemným stereotypom, ako z hľadiska stvárnenia lokácií, tak aj samotnej hrateľnosti, držiac sa šablóny dobyjeme námestie, cez vnútro komplexov sa presunieme k ďalšiemu, a to pre zmenu dobijeme tiež. Neviem, prečo autori začali meniť prostredie až v druhej polke hry, ako keby sa zmeny vyložene báli. A pritom šiesta kapitola odohrávajúca sa mimo mesta vo vyprahnutej púšti je skvelé osvieženie, tak isto ako misia odohrávajúca sa na idúcom vlaku. A záverečná kapitola, kedy sa samozrejme dobýja Visariho palác, je úplná lahôdka, aj čo sa týka grafického spracovania, aj surovosti atmosféry vojnového konfliktu. Takže variabilita hry ostala niekde na pol cesty a vyslovene zaujímavé mi prišli 4 levely z desiatich, 2 označujem sa dobré a zvyšok za rutinný stereotyp.

Kvalitnú prácu naopak odviedli hudobníci a soundtrack by kľudne mohol byť použitý do akéhokoľvek hollywoodského akčného trháku. Samotné ozvučenie konfliktu je taktiež perfektné, všade svišťia guľky, okolím sa nesú ohlušujúce výbuchy, jednotliví vojaci na seba pokrikujú a hecujú sa, všade počuť smrtiace výkriky a stony ranených. Zo zvukovej zložky nám však pre zmenu zaostáva dabing postáv, ktorý je vyložene priemerný a úškrn vo vás určite vyvolajú momenty, kedy drsní chlapi začnú prejavovať určité city. Keby som to mal prirovnať, je to asi ako keď Schwarzenegger prvý raz išiel hrať citlivú postavu a nie Terminátora.

Kampaňou prebehnete za nejakých 7 hodín a po jej dokončení máte len dve možnosti. Buď to skúsiť ešte raz a pre zmenu na vyššej obtiažnosti (pričom tá najvyššia ja skutočne výzva) alebo sa vrhnúť na multiplayer. Ten poskytuje 8 máp pre 32 hráčov a môžete si vybrať zo 6 povolaní. Povolania si postupne odomykáte, a tak postupne môžete hrať buď za medika (môžete oživovať spolubojovníkov, prípadne neskôr získať dočasnú neviditeľnosť), klasického vojaka, ktorý môže označovať súperov na radare či za inžiniera, ktorý môže privolávať útoky.

Multiplayer eviduje presné štatistiky snáď všetkého možného, čo sa rátať dá a na základe nahraných skúseností ste odmeňovaný príslušnými hodnosťami (a samozrejme trofejami do vašej zbierky).

Celkovo hodnotím multiplayer ako veľmi zábavný a môžu za to jednak dobre navrhnuté mapy, ale hlavne dynamicky sa meniace herné režimy, kedy hru môžete začať ako klasický Death Match, pokračovať ako Capture the Flag a skončiť ako Assassination (snažíte sa zabiť vybraného protivníka).

Pomaly sme sa teda spoločne prehrýzli až na záver a je na čase záverečné bilancovanie. A tu mi príde, že autori nedokázali dotiahnuť všetky aspekty hry až do konca, nech už je dôvod akýkoľvek. Na jednej strane máme totiž pred sebou nepochybne kvalitnú hru, ktorá vás ohúri grafickým spracovaním a atmosférou vojnového konfliktu. So zatajeným dychom budete obdivovať depresívne prostredie Helghastu, strachovať sa o svoj život a bez rozmyslu strieľať po všetkom s oranžovo-červeným nádychom. Budete sa kochať majestátnosťou Visariho paláca či vojenskej akadémie a budete sa naozaj cítiť ako jeden z mnohých vojakov bojujúcich na správnej strane barikády. Avšak team z Guerrilla Games nedokázal využiť svoju šancu naplno a nevyhol sa viacerým kardinálnym prešľapom. Ako inak si vysvetliť, že nás nechali polku hry v nezmenených kulisách a odignorovanie polovice levelov z pohľadu ich náplne? Hra totiž postráda zopár silných okamžikov hodných zapamätania (tie 2–3 to skutočne nevytrhnú).

Chvíľami si budete pripadať ako na húsenkovej dráhe. Raz ste hore a bavíte sa, a vzápätí vás čaká strmá jazda smerom dole, aj keď v podvedomí tušíte, že neskôr pôjdete zasa hore. Je to veľká škoda. Keby autori udržali kvalitu hry ako v spomínaných štyroch zaujímavých leveloch, odstránili hluché miesta a nezačali meniť prostredie hry až v jej polke, udelil by som hre deviatkové hodnotenie bez premýšľania. Tak a môžete z tej hlavne, do ktorej sa pozerám, vystreliť.

Plusy: atmosféra, technické spracovanie, multiplayer, Visari

Mínusy: hluché miesta, variabilita prvej polky hry, plytký príbeh, zle maskovaný koridor





Diskusia

      Pre možnosť pridania komentáru musíte byť prihlásený.

Zaregistrujte sa, alebo použite facebook autentifikáciu facebook login




ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment   /  
kontakt: sector@sector.sk


Pre vstup na plnú web stránku sector.sk, kliknite sem www.sector.sk.