Max Payne

napísal DHA 29.7.2006 pre PC

9.3

Užívateľská recenzia
„Všetci boli mŕtvi. Posledný výstrel bol výkričníkom za všetkým, čo sa do tohto momentu udialo. Uvoľnil som prst zo spúšte. A potom bolo po všetkom. Aby ste pochopili o čom rozpravám, musíme sa vrátiť na začiatok.

Všetko to začalo ešte keď som pracoval v spoločnosti Remedy vo Fínsku. Práca to bola tvrdá a v tej dobe som jej venoval najviac času. Takmer 5 rokov môjho života som pracoval v priestoroch tejto fínskej spoločnosti a na verejnosti som sa objavoval skôr sporadicky na firemných akciách a prezentáciách. Dni a noci prebdené v kanceláriách ma začali úplne požierať. Cítil som sa ako mucha v pavučine, ku ktorej sa pomaly približuje pavúk ceriaci svoje zuby smrti. Dopredu ma hnala iba myšlienka, že už to nepotrvá dlho a každé ráno som sa prebúdzal s očakávaním na lepší zajtrajšok. Nakoniec som sa dočkal. S mojou ženou sme sa presťahovali do New Yorku, kde mi bola ponúknutá práca u polície. Veci sa diali až príliš hladko. Kúpili sme si vlastný dom v peknej slnečnej štvrti, narodila sa nám krásna dcérka a ja som mal konečne skvelú prácu, kde som si získal nových priateľov. Všetko sa zdalo byť dokonalé. Náš splnený americký sen. Osud však býva krutý. Vie vám pokaziť hru a nemilosrdne premiešať karty vášho života, pokiaľ sa zrovna nepozeráte.
V to ráno sa deň začínal ako každý iný. Po raňajkách som sa rozlúčil so svojou milovanou ženou a dcérkou a odišiel som do práce. Deň ako ten predchádzajúci. Čakalo ma zopár ešte nevyriešených prípadov, otravné reči môjho nadriadeného a uštipačné poznámky kolegov na pozadie našej novej administratívnej pracovníčky. Aspoň že kolega a dobrý priateľ z oddelenia DEA Alex si zachoval chladnú hlavu. V ten deň som mal našťastie menej práce a tešil som sa na skorý príchod domov.
Keď som dorazil k svojmu domu a zavrel za sebou dvere, zavreli sa aj dvere za mojim šťastným a dokonalým životom. Po dome sa rozliehalo neuveriteľné ticho. V tom momente som začal mať ako keby šiesty zmysel, ktorý ma viedol, riadil a pomáhal mi sústrediť sa. Pre prípad istoty som siahol po mojej služobnej zbrani a odistil ju. Po dome sa rozprestierala zvláštna atmosféra kombinácie ticha, vonkajšieho vetra pískajúceho si svoju smutnú pieseň a mojich nezrozumiteľných pocitov, ktorá ma celého pohlcovala.
Zamieril som ku schodom, ktoré viedli na poschodie a odtiaľ rovno do kúpeľne, kde bolo počuť hlasy z vedľajšej izby. Snažil som sa rýchlo vbehnúť do miestnosti, ale dvere boli zablokované. V tom sa ozvali výkriky neznámeho muža, mojej ženy a dcérky volajúce moje meno a v zapätí po nich padlo niekoľko výstrelov. Inštinktívne som vybehol z kúpeľne a utekal do detskej izby, kde sa nachádzala dvojica vrahov môjho jediného dieťatka. V tej chvíli som mal pocit, že studená oceľ mojej zbrane a ja sme sa stali súčasťou jeden druhého a splynuli sme v jeden dokonalý celok. Bez ľútosti som zamieril, stlačil spúšť a obidvoch nemilosrdne odstrelil. Dvere do spálne som rozrazil a skočil dnu. V tom skoku vo mne náhle začali inštinkty veľmi rýchlo pracovať a celé to pôsobilo ako keby sa okolitý svet na okamžik spomalil. Dokázal som presne zamieriť a vystreliť na vraha mojej ženy, skôr ako som dopadol späť na dlážku. Všetci boli mŕtvi. Bohužiaľ bola medzi nimi aj moja žena a dcérka. Celý život sa mi zrútil pred očami v uplynutí niekoľkých minút. Začali ma zužovať depresie, ktoré mi boli povrazom na krku odsúdenca a ja som už len bezvládne čakal, kedy mi osud podkopne stoličku. Nebyť môjho dobrého priateľa Alexa, asi by som si doteraz v liečebni slintal na košeľu. Pomohol mi navrátiť sa do normálneho života a časom som požiadal o preloženie k DEA na protidrogové oddelenie, pretože ako som zistil, tá banda vrahov bola v skutočnosti len skupina narkomanov predávkovaná neznámou drogou označovanou ako Valkyr.

To bolo pred troma rokmi. Od tej doby sme v tomto prípade nič nové nezistili. Žiadna nová stopa a Valkyr postupne zaplavoval ulice mesta ako nezastaviteľná vlna tsunami. Pred pár mesiacmi sme konečne získali tip a ja som začal pracovať v prestrojení. Práve pred dvoma dňami som dostal odkaz, že mám osobne kontaktovať Alexa v stanici metra. Vkročil som do temnej a studenej noci, kde si tma a sneh dávali ďalšie rande. Mraz ma štípal po tvári a dym z mojich úst sa v zapätí rozplynul do čiernej noci. Mal som pocit, že niečo nie je v poriadku. Rozhodol som sa nájsť Alexa čo najrýchlejšie. Nanešťastie stanica metra bola obsadená gangom, ktorý prišiel vykradnúť susediacu banku. Tí chlapi však neboli pre mňa nijaký problém. Amatéri. Asi mali častejšie v ruke hamburger než zbraň a nerobilo mi problém dostať ich jedného po druhom. Konečne sa mi podarilo nájsť môjho kolegu, ktorý mi chcel odovzdať dôležité informácie, keď ho v tom niekto zastrelil priamo pred mojimi očami. Nemohol som nič robiť. Alex bol mŕtvy. Bol som zúfalý. Nevedel som čo mám robiť. Ako som sa neskôr dozvedel z rádia a televízie, vraždu Alexa Boldera našili na mňa. Od tej chvíle som mal v pätách celé podsvetie tohto prekliateho mesta a rovnako aj políciu. Odteraz som pracoval iba pre jedného zamestnávateľa a ním bola pomsta. Moja pomsta, ktorá bola teraz osobnejšia ako kedykoľvek predtým.
Predo mnou bola náročná a vyčerpávajúca cesta pripomínajúca plaziaceho sa hada pomedzi ulice New Yorku, ktorého oči boli rozuzlením prípadu a Valkyr jeho smrtiacim jedom. Ešte raz som vkročil do temnej a chladnej noci, z ktorej už nebolo návratu. Celé mesto, zmietané zločinom a drogami ma vo svojej prehnitosti uprene sledovalo na každom kroku. Smrť kráčala v mojich stopách a ja som sa bal zastaviť.

Ako som už spomínal, všetko to začalo u mňa doma a veci sa pohli až pred pár dňami, keď som prišiel aj o dobrého priateľa v zapadnutej časti nevyužívaného metra. Moje vyšetrovanie na vlastnú päsť viedlo cez staré, zničené a chátrajúce časti mesta, gýčovo osvetlené blikajúcimi neónmi, obývané bezdomovcami, nepríčetnými feťákmi, znudenými prostitútkami a v neposlednom rade lacnými gangstrami, ktorí svoje zbrane nosili len pre parádu. Cez rozbité okná a deravú strechu sa do budov tlačil tuhý mráz. Zdemolované bytovky, kde si dvere od WC s pántmi nikdy nepotykali, ohorky cigariet rozožierali posledné časti páchnucich kobercov a bary, kde ešte automaty vydávali posledný slabý zdroj svetla cez zaflusané obrazovky a na každom kroku som natrafil na zdroj toho všetkého. Valkyr. Stopy ma zaviedli do starého rockového klubu a odtiaľ do mestského prístavu. Zima pridávala na intenzite a cele mesto zahalila svojou bielou prikrývkou. Peklo zamrzlo. Zlo v ňom však ďalej pretrvávalo. Za krátky čas som sa dostal do pasce a útek z horiacej reštaurácie mi dal poriadne zabrať, to ma však doviedlo k ďalšej stope, ktorá viedla do honosného sídla miestnych mafiánov a do továrne na spracovanie studenej ocele so starým vojenským krytom. Moja cesta naprieč nocou sa uberala do nie celkom jasného konca, ale zostavalo predo mnou ešte niekoľko návštev vrátané jednej z najvyšších budov v New Yorku. Ako to však býva, šťastie nie je večné a podarilo sa im chytiť ma a dvakrát predávkovať tým prekliatym svinstvom. Omámený drogou som zažil nočnú moru, ktorá ma vždy pred spánkom tak desila. V nej som prežíval depresie, ktoré ma neustále zužovali. Počul som plač mojej milovanej ženy a dcérky, blúdil som nekonečnými chodbami, zahmlenými do pachu smrti a nad bludiskom, z ktorého vychádzali hlasy úbohých, naveky zabudnutých duší a ktorého jama znamenala večnú smrť, padali kvapky krvi. Prebudenie bolo jediným vyslobodením, i keď ani to nebolo zrovna podľa mojej chuti. Mali smolu, že ma po druhýkrát nechali žiť. Zaplatili za to cenou najvyššou. Cestou som ale viackrát narazil na niekoľko komixov, ktoré mi spríjemňovali krátke chvíle odpočinku. Pri ich čítaní som sa nemohol ubrániť zvláštnemu pocitu. Deja vu.

Keď po vás idú obidve strany zákona, tak moc priateľov nemáte. Toto bol aj môj prípad. Vrahov mojej rodiny a kolegu som mal o krok pred sebou, políciu o krok za sebou a niekde uprostred som bol ja a v tesnom závese za mnou smrť. Tí takzvaní gangstri, ktorých som stretol spočiatku, mi veľa starosti nenarobili. Žiadna nóbl partia. Väčšinou to boli bývali pasáci a zlodeji navlečený v lacných kožených bundách, prašivých mikinách, vydratých kabátoch a nemoderných sakách a ich strelecké umenie ťažko nazývať umením, rovnako ako ich orientáciu a inteligenciu v boji, keď sa stalo, že niekoľkokrát omylom strelili aj svojho parťáka. Postupom času som síce stretol chlapov s väčšími skúsenosťami, ale aj tak to boli amatéri, vrátané svojich nafúkaných šéfov. Členovia elitného komanda využívajúci taktiku boja a krytia sa za rôzne prekážky už boli pre mňa tvrdší oriešok, rovnako ako zabijaci navlečený v drahých oblekoch. Boli to stovky tvári a všetky skončili rovnako. Dali si rande so smrťou a ako darček si zobrali guľku. Odo mňa.

Počas mojej cesty som mal len jediných spojencov. Zbrane. Vyšetrovanie som začal s mojou odvekou parťáčkou Berretou 92FS a neskôr som sa dostal k druhému kúsku. Cítil som sa ako Chow Yun Fat, až na to, že režisérsku taktovku v ruke nedržal John Woo ale osud, ktorý ma pravé hnal do hlavného dejstva, kde sa zábery točia iba jedenkrát. Vymenil som zásobník, stlačil spúšť, záver zacvakol a vrátil sa do svojej pôvodnej polohy, náboj vošiel do komory čakajúci na moje opätovné stlačenie spúšte. Potiahol som kohútik a vystrelil. Ďalší darebák spomalene padal mŕtvy k zemi a jeho Desert Eagle mal o chvíľu nového majiteľa. Neskôr sa mi do rúk dostala pumpovacia, upiľovaná a automatická brokovnica Jackhammer, Ingram Mac-10, Colt Commando, ostreľovacia puška, granátomet spolu s granátmi a molotov kokteilmi. Zásobníky bohužiaľ neboli neobmedzené, prázdnych nábojníc neustále pribúdalo a preto som občas musel siahnuť aj po olovenej trubke alebo baseballovej pálke.

Prípad Valkyr naberal rýchly spád. Spánok som si nemohol dovoliť, ale únava ma predsa len zmohla a ja som si musel odpočinúť. Uprostred tmavej miestnosti osvetlenej iba malou stolovou lampou vydávajúcu slabý zdroj svetla som sa posadil do pohodlného koženého kresla patriacemu človeku, ktorý ho už určíte nikdy nepoužije. Otvoril som si jeden z komixov ležiacich na stole a letmo prezrel zopár stránok. Po miestnosti sa rozliehalo hrobové ticho, ktoré rušil iba zvuk zapnutého počítača. Pozrel som sa na monitor, na ktorom práve bežala nejaká akčná hra z pohľadu tretej osoby. Miestny gangster bol zrejme lepším strelcom vo virtuálnom svete ako v tom skutočnom, inak by som tu asi nesedel. Trocha odreagovania človeku vždy prospeje a tak som to skúsil. Na hre ma zaujala veľmi pekná grafika a všetky tie efekty a výbuchy ma neskutočne očarili, spolu s čiastočne ničiteľným prostredím. Všetko sa to hýbalo veľmi plynulo, hladko a reálne. Ozvučenie bolo tiež na veľmi vysokej úrovni. Každá zbraň znela podľa svojej reálnej predlohy a dabing postáv bol skutočne veľmi kvalitný. Hudba sa v hre striedala s ambientným zvukovým pozadím dokresľujúcim atmosféru depresie, smrti a akcie. Opäť som mal ten čudný pocit. Do hry bolo zakomponované spomalenie času nazývané bullet time, dobre známe z filmu Matrix. S jeho pomocou sa dali vyriešiť rôzne zapeklité situácie veľmi efektne a efektívne. Znova sa ma zmocňoval ten zvláštny pocit. Deja vu. Začínal som sa cítiť pravé ako v tej počítačovej hre. Únava na mne zanechávala svoje stopy a toto bola jedna z nich. Postavil som sa od stola, skontroloval zásobník a vyšiel von z miestnosti. Čakal ma ešte zvyšok cesty, ktorý sa už v diaľke začal nejasne rysovať. Poháňaný pomstou, zužovaný bolesťou a utrpením som posledný krát vkročil do studenej noci, v ktorej to všetko skončilo. Teraz, keď už je po všetkom, si uvedomujem, že tie 2 dni, keď sa toto všetko udialo, mi v skutočnosti pripadali ako 10 hodín. 10 hodín neskutočného strachu, bolesti, utrpenia a depresie vzduchom svišťiacich guliek a všade navôkol sekundujúci pach krvi a smrti dotvárajúci jeden dokonalý celok. Celok, ktorý ma začal konečné napĺňať a po tom všetkom môžem s pokojným svedomím povedať, že som si ho poriadne užíval. Tým celkom bola moja osobná pomsta.

Všetci boli mŕtvi. Posledný výstrel bol výkričníkom za všetkým, čo sa do tohto momentu udialo. Uvolnil som prst zo spúšte. A potom bolo po všetkom.“


Plusy
+ jednoduchý príbeh podaný zaujímavým a originálnym spôsobom
+ výborná grafická stránka hry
+ bullet time
+ chytľavá a atmosferická hra aj po opakovanom prejdení

Mínusy
- relatívna krátkosť hry





Diskusia

      Pre možnosť pridania komentáru musíte byť prihlásený.

Zaregistrujte sa, alebo použite facebook autentifikáciu facebook login




ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment   /  
kontakt: sector@sector.sk


Pre vstup na plnú web stránku sector.sk, kliknite sem www.sector.sk.