7.0

Travis Strikes Again: No More Heroes


Budete ju buď milovať, alebo nenávidieť

Recenzia
zábavná kooperácia a vhodné dopĺňanie sa postáv
organicky zakomponované RPG prvky
akcia má spád
obrovské množstvo meta odkazov
skvelý dizajn bossov
nepredvídateľnosť a scenár
hudba
niektoré úrovne sú viac repetitívne, ako by ste chceli
nič moč grafika a hlavne art štýl prostredí
vlka samotára príliš nezabaví, skôr potrápi vyššou náročnosťou
je to divná hra a nie každého tým osloví


Už ubehla nejaká doby, kedy nám Goichi Suda priniesol svoju poslednú novú hru, kde pracoval na vedúcej a kreatívnej pozícii. Známejší je skôr pod pseudonymom Suda51 a najmä hrami, ako napríklad No More Heroes, Lollipop Chainsaw, Killer7, či Shadows of the Damned. Teraz sa však exkluzívne pre Nintendo Switch pustil do nového projektu, ktorý bol dlho zahalený akýmsi rúškom tajomstva. Suda o hre hovoril často, dokonca aj nám sa ho podarilo o nej vyspovedať, no stále bolo pomerne náročné si predstaviť, čo nám nakoniec naservíruje. Hra je už teraz takmer tu, my sme ju  skrz-naskrz prešli a isté je len to, že toto bude ďalšia z jeho hier, ktoré polarizujú publikum.

Travis Strikes Again: No More Heroes je totiž hrateľným spin-offom a nie pokračovaním hlavnej série No More Heroes. V rámci príbehu ale nadväzuje na predchádzajúce hry a taktiež udalosti v nej sa majú odraziť v tretej časti. Nehrá sa však v štýle predchodcov. Tu totiž prišla dramatická zmena a Suda sa rozhodol s indie tímom a indie rozpočtom spraviť indie akčnú hru, do ktorej však stále vloží niečo svojské. Už toto samotné rozhodnutie nebude voňať mnohým, no je tu viac rozporuplných vecí, ktoré budú publikum nakoniec deliť.

Začnime ale od príbehu. Travis už nie je tým obávaným zabijakom, aj keď je stále pomerne známy. Jeho doterajší život ho však prestal baviť, tak sa stiahol do úzadia a žije v karavane na okraji lesa, kde celý deň len hrá hry. A kým on svoju poriadne krvavú minulosť hodil za hlavu, nie každý za tých 7 rokov (ktoré ubehli od udalostí dvojky) zabudol na to, čo sa stalo. Travis totiž kedysi dávno zabil tak trochu šialenú Bad Girl, čo sa rozhodne nepáčilo jej otcovi. Aj keď mala svoje chyby, Badman sa rozhodol Travisa vypátrať a pomstiť sa mu. Pred karavanom tak vytiahne milovanú pálku a strhne sa bitka, ktorej výsledok je nečakaný.

Akcia je rýchla a dizajnovaná pre dvoch.



Nerozhodne sa totiž medzi nimi priamo, ale vtiahne ich do seba démonická retro konzola Death Drive Mk. 2, ktorá sa nikdy nedostala na trh a stvorila ju tajomstvami opradená doktorka Juvenile. Navyše sa aj v pozadí Badmanovho príbehu skrýva viac než by ste na prvý pohľad čakali. Možno to totiž nie je len cesta za pomstou, ale za odhalením tajomných možností, ktoré táto konzola ponúka. Čím hlbšie sa do nej dostávate, tým viac zisťujete o postavách, pozadí netradičnej konzoly a aj mnohých ďalších veciach, z ktorých niektoré by ste tu nikdy nečakali. Príbeh Travis Strikes Again je divný. Pre mňa v tom dobrom zmysle slova.

Rovno prejdem na ďalšiu vec, ktorá mne osobne veľmi učarovala, no taktiež nemusí a určite ani nesadne každému. Už asi aj z popisu príbehu ste vytušili, že toto nebude bežná a tradičná hra. Je to akási meta-hra. Veď tu dokonca hráte hry v hre. Tým to ale nekončí. Ak sa vám páčilo to, čo spravil Deadpool vo filme (priama komunikácia s divákom, opis diania, vysvetľovanie vecí a podobne), niečo podobné, avšak v prepracovanejšej miere, nájdete aj tu. Travis totiž nielenže búra štvrtú stenu, jeho nová hra je čiastočne aj sondou do herného biznisu, herného dizajnu, žánrových trópov a ďalších prvkov, ktoré paroduje, hyperbolizuje a inak využíva vo svoj prospech.

Povedal by som, že ak patríte už medzi tých starších hráčov a o hry sa zaujímate hlbšie ako len o konzumnú zábavu, nájdete tu množstvo momentov, narážok a prvkov, pri ktorých sa zasmejete, či si ich užijete. Hra si uťahuje z kopy textu vo vizuálnych novelách, ktorými sa hráči musia preklikávať. Uškŕňa sa nad tým, že hráči chcú hrať, nie čítať veci, ktoré ich aj tak v konečnom dôsledku nezaujímajú (ak vás to ani takto nezaujíma, všetky scény sa dajú preskočiť). Navyše je to japonská hra a lokalizácia toho textu stojí zbytočné peniaze. Suda veľmi dobre vedel kedy a do čoho môže trošku zarýpať. Rovnako to spravil s nedokončenou hrou v Unreal Engine 4 (na ktorom hra beží) a podobne. Zaujímavo narábal aj s bossmi, lebo to nie sú ľudia, ale len dáta a bojujú s vami z rôznych dôvodov.

Ak ale nepatríte medzi tých, ktorí by sa nad podobnými vecami vedeli zasmiať, pravdepodobne vás to všetko bude len otravovať, lebo sú to naozaj prvky, ktoré vás odďaľujú od samotného hrania. Čiže hra na niečo poukazuje tým, že to sama robí a opíše to ako nešťastný prvok dnešného herného vývoja. Našťastie to aspoň dávkuje tak, že priamo počas levelov vás chce otravovať čo najmenej iných prvkov, no keď ste medzi nimi, je tu množstvo vecí, ktoré vás buď zdržujú priamo ako súčasť príbehu, alebo sa im môžete venovať vo forme vedľajších aktivít.

Totiž ako postupujete hrou, postupne si odomykáte nielen samotné herné svety (ktorým sa ešte budem venovať), ale tiež množstvo iných vecí, či už sú to zberateľné predmety v leveloch, alebo kúsky príbehu cez faxy od niektorých postáv, ba dokonca aj nejaké tie postavy, s ktorými sa dá komunikovať. Najviac času však budete tráviť v šatníku, keďže postupne zbierate dva druhy hernej meny, za ktoré si môžete nakupovať tričká pre obe hrateľné postavy. Tie si následne na seba postavy oblečú a nájdete na nich motívy nielen Nintendo hier, ale tiež známych indie titulov. Ak máte radi Superhot, nájdete tu jeho tričko. To isté platí pre Minit, Mother Russia Bleeds a naozaj veľa ďalších. Príjemný bonus.

Poďme ale k samotnej hrateľnosti, ktorú však nie je úplne jednoduché opísať. Začnem teda tým, čo je najľahšie – kooperácia. Travis Strikes Again je totiž stavaná ako kooperačná hra a v tom je jej najväčšia sila. Hra je pritom dizajnovaná tak, aby si každá hráč vystačil s jedným Joy-Con ovládačom. Akcia je pomerne jednoduchá, veľa tlačidiel nepotrebujete a ak by ich aj bolo málo, na niektoré prvky si vystačíte s pohybovým ovládaním. Travis a Badman prechádzajú spoločne levelmi a kým jeden žije, vždy sa môže respawnovať ten druhý. Vhodné je postavy navzájom dopĺňať, k čomu sa ešte vrátim.

Každá Death Ball hra má vlastné intro, ktoré odkazuje na minulosť.



Hra toho ponúka pomerne veľa, ak si aj odmyslíme všetky tie veci okolo a vizuálnu novelu na hlbšie vyrozprávanie podivného príbehu, stále je tu 7 herných svetov – 7 Death Balls. Každú z nich musíte najskôr získať, aby ste ju mohli použiť vo svojej Death Drive. A keďže sa TSA inšpiruje minulosťou a najmä érou 16-bitových konzol (samotná Death Drive je akousi démonickou paródiou na Mega Drive), aj jednotlivé hry (levely) vychádzajú z minulosti. Nájdete tu tak akúsi verziu pretekov z Trona, taktiež variáciu na Asteroids, no najmä veľa akcie v hack and slash štýle, ktorá je raz v platformovej podobe, inokedy v RPG či top-down. Taktiež tu nechýbajú občasné jednoduché hádanky v prostredí.

Samotná akcia je naozaj pomerne jednoduchá. Obe hrateľné postavy majú pálku či meč, teda nenájdete tu žiadne zbrane na väčšiu vzdialenosť. K dispozícii máte jednoduchý útok a tiež ťažký útok. Môžete to kombinovať s úskokmi a tiež s útokom z výskoku. Hlavne však postupne získavate nové čipy, ktorými môžete postavy vylepšovať. Základné levelovanie vám zlepší silu a zdravie, no čipy pridajú nové ofenzívne aj defenzívne schopnosti. Každá postáv môže mať naraz len 4 a postavy nemôžu mať súčasne vo svojom vybavení rovnaký čip. Vhodne sa tak viete dopĺňať, keď jeden hráč bude robiť podporu obranným múrom či liečením a druhý zas bude útočiť bombami, riadeným laserom a podobne. Schopnosti navyše nedokážete spamovať, keďže každá má iný cooldown.

Hra nie je príliš dlhá, takže sa vám za tých 7-8 hodín nestihne úplne zunovať, aj tak sa ale do nej stihne vkradnúť náznak stereotypu. Totiž kým Suda hru prepchal nápadmi a odkazmi na mnohých frontoch, v rámci samotnej akčnej hrateľnosti stavil na pár kariet a aj keď sa jednotlivé svety odlišujú, často je to o tom, aby ste dostali na nejaké miesto, tam sa zvyšok levelu pred vami uzavrie, kým nevytlčiete všetkých nepriateľov v okolí. Môžu sa spawnovať ďalší, celkovo ich hra ponúka vo veľmi pestrých počtoch aj podobách, prípadne sa do cesty pripletie nejaká tá hádanka. A toto sa opakuje. Veľmi záleží na tom, ako sa pri tom dokážete vo dvojici zabaviť a či vám podobný game dizajn prekáža, alebo nie. Má to spád, je to rýchle a zábavné, ale aj repetitívne.

Nájdete tu hneď niekoľko rôznych typov hier.


Osobitné miesto medzi nepriateľmi majú bossovia. Tí v strede levelov sú časom otrava. Dizajnovo sa opakujú, no vedia aspoň prekvapiť tým, aké schopnosti si na vás vytiahnu. Nechýba navyše hláška o tom, že nesmiete podceňovať mid-level bossa. Tí na konci sú už ale o niečom inom. Súboje sú pomerne klasické a hra si uťahuje z toho, ako musí každý boss prejsť niekoľkými štádiami. Takže sa musíte naučiť vzorec ich útokov a útočiť tak, aby ste napáchali čo najväčšiu škodu a schytali len minimum rán. Vynikajú však najmä dizajnom, s ktorým pomohol britský umelec Boneface a naozaj sa s nimi pekne pohral.

Vizuálne by sa z hry dalo dostať aj viac a nemyslím to teraz po stránke kvality grafiky. Tá nie je najhoršia na Unreal Engine 4 na Switchi a modely postáv sú napríklad pomerne slušné. Slabšie je to z hľadiska artu prostredí, ktoré rozhodne mali byť o niečo menej repetitívne v rámci daných herných svetov. Chápem zmysel toho, prečo vyzerajú tak, ako vyzerajú. Ale nepáči sa mi to. Nakoľko sa hra nesie v retro duchu a indie štýle, vo veľkej časti absentuje dabing, takže sa preklikávate už spomenutými textami. Ale keď už dabing zaznie, v úlohe Travisa sa vracia Robin Atkin Downes. Po zvukovej stránke ale za zmienku stojí hudba, kde nechýbajú modernejšie melódie a ani chiptune. Všetko presne v duchu toho, ako sa hra prezentuje. A naozaj jej to takto veľmi sedí.

S Travis Strikes Again: No More Heroes to majú ťažké recenzenti a budú to mať ťažké aj hráči. Najlepšie by bolo, ak by hra dostala demo, nech si každý môže vyskúšať, či mu tento štýl sadne, alebo nie. Dokonca aj z recenzií, ktoré hodnoteniami lietajú do oboch extrémov, je totiž náročné urobiť si obraz. Kooperácia tu funguje výborne, sympaticky a intuitívne sú zakomponované jednoduché RPG prvky, akcia má gule a ak oceníte všetky tie odkazy a vtipy, je toto presne hra pre vás. Ak ale tieto veci idú mimo vás, nemáte radi divné hry a nemáte to s kým hrať, Travis si v tejto hre vaše srdce nezíska. Hlavne od hry nesmiete očakávať pokračovanie No More Heroes.


napísal matus_ace 16.1.2019



Diskusia

      Pre možnosť pridania komentáru musíte byť prihlásený.

Zaregistrujte sa, alebo použite facebook autentifikáciu facebook login




ISSN 1336-7285. Všetky práva vyhradené. (c) 2019 SECTOR Online Entertainment   /  
kontakt: sector@sector.sk


Pre vstup na plnú web stránku sector.sk, kliknite sem www.sector.sk.